Bariéry majú ľudia len v sebe (alebo) Cesta do Santiaga de Compostela – 514 km za 22 dní. Na vozíku.

Ako som už spomínal, tvojím posledným úspechom je nedávne vydarené absolvovanie púte do Santiaga de Compostela. Určite máš veľa zážitkov a dojmov. Začnime však od začiatku – prečo si sa rozhodol ísť, čo ťa inšpirovalo?
Púť do Santiaga de Compostela alebo tiež Svätojakubská púť je jednou z najstarších na svete. Apoštol Jakub sa na svoju evanjelizačnú cestu do Španielska vydal z Jeruzalema a počas 7 rokov prešiel pešo vyše päť tisíc kilometrov. Túto cestu vykonal dvakrát. Na jeho počesť, k miestu posledného odpočinku tohto apoštola v Santiago de Compostela začali ľudia putovať krátko po objavení jeho hrobu (v roku 863) z tých najodľahlejších kútov Európy. To je historický význam púte. Dnes ľudia absolvujú túto stredovekú cestu z rôznych dôvodov. Pre mňa bolo výzvou zdolanie cesty, nie dosiahnutie jej cieľa. Putovanie ako také ma vždy lákalo. Prvý krát som mal možnosť „pričuchnúť“ k nemu počas môjho sólo výletu z Bratislavy do Štúrova a späť, pešo, čo je viac ako 350 kilometrov, kedy som počas dvoch týždňov pochopil, že všetko, čo človek potrebuje k životu sa zmestí do osem kilového ruksaku. Všetko ostatné mu síce život uľahčuje, ale môže byť aj na príťaž.

Ísť na takúto cestu asi nebude jednoduchá záležitosť. Najmä v súvislosti s bariérami – ktoré nesmú vozičkári opomenúť. Ako si vyriešil tieto úskalia a ako si sa na cestu pripravoval?
Pred samotnou cestou náš dvojčlenný tím, teda moja priateľka Katka a ja, absolvoval len jednu krátku asi 15 kilometrovú túru, na ktorej som si na handbiku skúsil rôzne povrchy a zložitejšie terény, pretože prevažná časť púte do Santiaga vedie po poľných cestách, čiže žiadny rovný asfalt. Camino, čo je označenie cesty pre pútnikov, pretína krajinu cez polia, lesy i hory. Ako som už spomínal, ľudia putujú z rôznych častí Európy, a preto existuje viac trás, pričom všetky končia v Santiagu de Compostela. My sme sa rozhodli pre najznámejšiu, francúzku cestu, ktorá meria približne 780 kilometrov. Nakoľko však začína vo francúzskej časti Pyrenejí, nastúpili sme na ňu až v Burgose, čiže celkovo sme z nej absolvovali približne 514 kilometrov. Čo sa týka bariér, išli sme do rizika, pretože vyhľadávač Google našiel len zmienku o tom, že niekto síce absolvoval púť na invalidnom (dokonca elektrickom) vozíku, ale bez potrebných podrobných informácií o bariérovosti a o ubytovaní ani nehovoriac. Je jasné, že s desaťčlenným tímom a sprievodným vozidlom sa to dá absolvovať aj na posteli, ale my sme nič také neplánovali. Okrem toho sa vždy dá zvoliť aj alternatívna trasa po normálnej asfaltovej ceste. Ani z tisícok fotiek z internetu sa nedalo spoľahlivo určiť aké úskalia cesta prinesie. V podstate sme boli pionieri s tým, že ani predčasný návrat nebude neúspechom. Stále sme si hovorili, že ak túto cestu môžu absolvovať cyklisti, prečo by sme nemohli aj my. Dnes môžem povedať, že púť je na 80 % bezbariérová, čo sa týka ubytovania, nikdy sme nemali väčší problém. Zvyšné percentá predstavovali výzvy, ktorým sme sa museli naučiť čeliť. Prial by som si však, aby ich mohlo byť aj viac, pretože práve to sú tie momenty, ktoré nás veľa naučili. A ak by som sa tam raz vrátil, ani jednu prekážku by som neobišiel po asfaltke, ale znovu si ju prežil. Mnoho ľudí ma zastavovalo s prianím, že by radi pomohli, priložili ruku ku krížu, ktorý som si niesol. Tí, ktorým sa takáto príležitosť naskytla, boli šťastní a neľutovali ani jednu kvapku potu, ktorú vydali. Určite sme v tomto smere boli veľkým motivačným prvkom pre všetkých pútnikov – nevzdať to. Bariéry majú ľudia len v sebe.

Hovoril si, že invalidný vozík nebol obyčajný. Popíšeš nám ho, prosím, bližšie?
Ešte pred cestou som váhal, či so sebou vziať handbike alebo ísť len na samotnom vozíku. Musím povedať, že bez handbiku by to bolo ako isť v papučiach. Zbytočne príliš náročné. Handbike nadstavbu mám už desať rokov, pripája sa k samotnému vozíku. Výhodou oproti závodným handbikom je, že sa nadstavba dá odpojiť, čo je praktické najmä v ubytovniach. Pred cestou som si dal špeciálne vyrobiť predĺženú rukoväť pre prípad, že by ma priateľka musela tlačiť, alebo by ma museli prenášať cez prekážky. Bez nej si to tiež neviem predstaviť.

Aké veci ste si zobrali so sebou?
Okrem toho, že som si zvolil handbike, dal som si naň na mieru ušiť batoh na veci, ktorý vypĺňal celú časť pod vozíkom a celú zadnú opierku. Celkovo aj s vecami vážil cca osem až desať kíl, podľa toho ako Katku bolel chrbát. Na cestu si treba zobrať len to najnevyhnutnejšie. Zopár tričiek, krátke a dlhé nohavice, sveter a pršiplášť. Všetko zbytočné sme po ceste aj tak odložili. Vrátane stanu, ťažkej biblie, vecí, ktoré sme ani raz nemali na sebe a zbytočností, o ktorých sme si pôvodne mysleli, že by sa mohli hodiť. Keďže som si zobral kompletnú výbavu na opravu defektov (pumpu, náhradné duše, fleky), nemusel som defekt ani raz riešiť. No, keďže som si nezobral nič na opravu stroja (kombinačky, kľúče), niekoľkokrát som vymieňal prasknuté prevodovkové lanká. Ani to sa však nezaobišlo bez aktívnej účasti ostatných pútnikov, ktorí okamžite bez vyzvania prikladali ruku k dielu, kdekoľvek po ceste. S nadsadením povedané, stačilo si na čokoľvek potrebné len spomenúť, natiahnuť ruku, zatvoriť oči a bolo to tam. Na púti vzhľadom k jej charakteru je vysoká koncentrácia dobrých ľudí. Tí ostatní nezvyknú chodiť tak ďaleko pešo.

Počas cesty si určite zažil veľa zaujímavého. Čo bol pre teba najemotívnejší, a naopak, najviac depresívny zážitok? 
Jeden z najemotívnejších momentov som zažil priamo v Santiagu, kde v podstate neznámi ľudia, ktorých sme nestretli celé dni alebo aj týždne, plakali keď videli, že sme to dokázali. Veľmi silný zážitok mám aj z Cruz de ferro, čo je vysoký železný kríž a zároveň najvyššie položené miesto na trase v Leónskych horách vo výške 1500 m. n. m., úplne na vrchole hory. Okolo tohto železného kríža tu za stáročia putovania vyrástol kopec z kameňov, ktoré si pútnici nesú ako svoj hriech zo svojej krajiny. Keď sme k nemu po celodennom výstupe prichádzali, pristavil sa tam aj autobus plný turistov, ktorí na tento umelý kopec vyšli a fotili sa, symbolicky odhadzujúc svoje malé kamienky. Stáli sme dole pod kopcom a čakali kým odídu. Opodiaľ bola skupinka talianskych cyklistov, ktorí odpočívali. Neviem čo ma to napadlo, ale prišiel som k nim a angličtinou, ktorej nemohli rozumieť, som ich požiadal aby ma na ten kopec vytlačili. Päť ľudí sa spotilo, aby ma tam hore dostali. Keď sme vyšli ku krížu a ja som symbolicky odhodil svoj hriech všetci turisti z autobusu, aj iní pútnici, ktorí boli v tom momente pod kopcom, spustili obrovský potlesk (standing ovation), foťáky cvakali, kamery natáčali náš zostup. Bolo to veľmi silné. Asi pre každého, kto tam bol. Našťastie, nič tak silné, ale nepríjemné, sa nám neprihodilo. Raz sme v ubytovni narazili na zjavne podguráženého nepríjemného hospitalera, ktorý nechápal, prečo by som nemohol spať na poschodovej posteli hore, keďže všetky spodné postele už mal obsadené. Niečo podobné sa nám stalo aj v cirkevnej ubytovni, kde nás chceli ubytovať priamo v jedálni, keďže voľné postele mali už len na poschodí. Vždy sa však našli ľudia, ktorí nám prepustili svoje „bezbariérové“ postele. Zažili sme však aj smutný zážitok. Po tom, čo sme dorazili do Santiaga de Compostela, čo bolo hlavným cieľom cesty, bola možnosť ísť ešte ďalej, až k Atlantickému oceánu, ďalších 88 kilometrov – 3 dni cesty. V stredoveku, keď ešte nebola objavená Amerika, bolo toto najzápadnejšie miesto Európy považované za koniec sveta. Je to taký bonus pre pútnikov, prísť až na koniec sveta. Boli sme rozhodnutí, že aj my tam pôjdeme. Počas putovania sme o tom mnohokrát počuli. Je tam pláž, na ktorej je nekonečná žúrka. Pútnici stále prichádzajú a odchádzajú. Pár dní sa zdržia a stanujú priamo na pláži. Podľa tradície tam vo veľkej vatre pália šaty v ktorých išli, aby symbolicky odhodili starý život a začali nový. Asi kilometer za Santiagom sme však prišli k rieke, cez ktorú sa proste nedalo prejsť, most bol príliš úzky a na druhom brehu bolo kamenisté prudké stúpanie. So spoločníčkou Noriou, s ktorou sme preputovali približne asi 300 kilometrov sme sa dohodli, že to obídeme po ceste a stretneme sa v ďalšej ubytovni. Cestou späť do Santiaga sme však museli vyšliapať prudký kopec, boli sme hladní, a na to, aby sme prešli ďalších 20 kilometrov, bolo už veľa hodín. Na tom mieste sa skončilo naše putovanie v jedinom okamihu. Väčšina pútnikov sa na koniec cesty pripravuje a vedia kedy a kde skončia. My sme však skončili v jedinom momente. Bez varovania. Bez rozlúčky. Noriu sme už nestretli. Aj takú tvár má Camino (púť). Každé stretnutie môže byť posledné. Tak ako v živote. Pretože každý pútnik ide sám za seba, svojím vlastným tempom. Ráno na druhý deň sme už neboli pútnici, ktorí majú pred sebou neznámo.

Je niečo, čo ťa vyslovene prekvapilo?
Svätojakubská púť vedie severným Španielskom, ktoré by sa dalo charakterizovať ako poľnohospodársky, nie veľmi priemyselne rozvinutý kraj. Z toho dôvodu je púť jednou z mála príležitostí pre domácich ako sa uživiť. Musím povedať, že najmä zo začiatku som sa ťažko zmieroval s faktom, ako biznis tvrdo zasiahol takúto ušľachtilú myšlienku. Domáci využili každú príležitosť ako na pútnikoch zarobiť peniaze. Nad to sa ale treba povzniesť, inak sa stratí čaro putovania. Proste je to tak, netreba to riešiť. Camino je jeden veľký biznis.

Keď už spomínaš financie, aké náročné je putovanie po tejto stránke?
Počul som o tom, že americkí špičkoví manažéri na to, aby dotiahli svoj zmysel pre uplatnenie sa a prežitie v náročných podmienkach na maximum, absolvujú takúto mesiac trvajúci púť len so spiatočnou letenkou vo vrecku, úplne bez peňazí. Umývajú riady – aby jedli, upratujú – aby sa vyspali, ak sú nešikovní, sú hladní a spia vonku. Myslím, že táto úroveň sa dá porovnať s absolvovaním cesty na invalidnom vozíku. Samotné schopnosti človeka na absolvovanie púte nestačia. Veľkú časť zohrávajú podmienky, ľudia, a v neposlednom rade počasie. Čo sa týka finančnej náročnosti, človeku na prežitie stačí jedlo a nocľah. Priemerný nocľah v ubytovni pre pútnikov stojí 5 eur na osobu. Na izbe býva niekedy aj päťdesiat ľudí na dvojposchodových posteliach. Niektoré ubytovne sú zadarmo, ale je ich málo. Maximálne sme za noc zaplatili 8 eur na osobu – v súkromnej ubytovni. Čo sa týka jedla, dá sa stravovať individuálne, v každej ubytovni sú kuchynky, alebo sa dá chodiť do reštaurácií. Pútnické menu stojí od 8 do 12 eur na osobu. Nás vyšiel jeden deň v priemere 20 eur na dve osoby. Je možné si dať odviesť batožinu dopredu, čo stojí do 30 km od 5 do 10 euro. Túto službu sme využili dvakrát, keď sme prechádzali cez Leónske hory.

Ako by si charakterizoval samotnú cestu – Camino?
Francúzka časť Svätojakubskej púte začína v Saint Jean Pier de Port, vo francúzkej časti Pyrenejského pohoria, kde sa stretávajú cesty vedúce z Paríža, Vezelay, Le Pui a trasy z iných európskych destinácií. Odtiaľ sa vyráža do Santiaga de Compostela. Na camino sa v podstate dá ísť z ktoréhokoľvek miesta kde je možná registrácia pútnikov. Camino funguje celoročne. Nie je to organizované. Každý ide sám, nie je súčasťou žiadnej skupiny. Je len na samotnom pútnikovi ako rýchlo pôjde, v ktorej z vyše tisíc ubytovní na ceste prespí. Niektorí ľudia putovali aj v noci, napokon, prečo nie? V priemere sa ide okolo 30 kilometrov denne, ako kto vládze. Stretli sme pútnikov, ktorí robili aj 50 kilometrov denne, ale to je extrém a podľa mňa potom aj ľutovali, že si to viac neužívali. My sme robili v priemere tých 30 kilometrov za deň. Rekord bol 45 kilometrov. Najmenej sme spravili 10 kilometrov, vtedy sa priznávam, moc sa nám nechcelo. Stretli sme ľudí, ktorý išli až z Bruselu pešo, viac ako 2200 kilometrov, stretli sme mníšku, ktorá išla z Turína, počuli sme o Ruske, ktorá išla až z Moskvy. Počuli sme aj o rodine, ktorá išla s deviatimi deťmi. V podstate stačilo na jeden dva dni spomaliť tempo a stretávali sme úplne iných, nových ľudí. Samotná cesta sa dá rozdeliť na 3 etapy. Prvá, ktorá začína v Pyrenejach a vedie cez Pamplonu až k Burgosu, vedie kopcovitou skalnatou červeno-zelenou krajina. Druhá od Burgosu až po Leónske pohorie je vyprahnutá žltá rovina bez kopcov, úplná placka, kde vidno na kilometre dopredu. Tretia časť cesty vedie cez Leónske hory a Galíciu, a prakticky celá cesta sa vinie v príjemnom tieni v kopcovitých lesoch. Povrchy sú rôzne. Asi všetky predstaviteľné typy.

Ako vyzerá taký pútnický deň?
Ubytovne je potrebné opustiť okolo ôsmej ráno, takže väčšina pútnikov vstáva o šiestej. Všetci sa stretávajú kúpeľni, čaká sa na umývadlo, na toaletu, na sprchu. Okolo siedmej, keď sa začína rozvidnievať, vyrážajú všetci na cestu. Kým nie je príliš teplo. Do prvej najbližšej dediny na raňajky, kávu, do obchodu na nákup. Kupuje sa len to čo sa hneď zje. Každé kilo navyše je cítiť. Len zásoby vody vážia minimálne 3 kilogramy. V zásobe sú jedine krízové sušienky. Každý má sprievodcu, knihu, v ktorej je podrobne opísaná cesta, ako ďaleko je ďalšia dedina, či je v nej obchod, reštaurácia, bankomat, lekáreň, ubytovňa. Nie všade je napríklad obchod, preto treba nakupovať tam kde je. Bankomat je len vo väčších mestách. Treba vybrať peniaze. V priemere, ak bol dobrý terén, spravili sme 5 kilometrov za hodinu. Okolo obeda sme aj s prestávkami mali za sebou 2/3 dennej cesty. Cez najväčšie teplo vidno pútnikov odpočívať všade naokolo v tieni. Obed sme riešili na spôsob pikniku. Poobede, keď je stále teplo, prichádza únava. Okolo tretej-štvrtej poobede sme zvykli mať dennú trasu za sebou. V každej dedinke je viacero ubytovní, nových moderných, ale aj takých so stáročnou tradíciou, kde zastal čas v stredoveku. Vždy sa dá vyhľadať tá najmenej bariérová. V ubytovniach je ticho a pokoj. Všetci pútnici oddychujú alebo spia. Večer je potrebné oprať veci. Stále je cez 30 stupňov, takže do pol hodiny je všetko suché. Väčšina pútnikov sa navečer stretáva v kuchynke, kde nastáva bitka o riady, príbory, taniere, umývadlo… aj o všetko. Okrem rôznych jedál sa tam miešajú rôzne jazyky sveta. Nakoniec sa so všetkými ešte stretnete v kúpeľni, čakajúc na sprchu, umývadlo, toaletu. Samostatnou kapitolou je nabíjanie batérií do fotoaparátov alebo mobilov, keďže na izbe, kde spí 20, 30 alebo aj 50 ľudí je len pár elektrických zásuviek. Nabíjanie batérie do foťáku na toalete v reštaurácii nie je ničím neobvyklým. Našťastie miestni obyvatelia majú pre pútnikov veľké pochopenie. Okolo desiatej po celodennom putovaní všetci spia ako drevení. V jednej ubytovni bol televízor. 12 španielskych programov sa dá pozerať asi päť minút. Ráno sa to všetko opakuje, ďalších 30 kilometrov – neznáma. Tak to je deň čo deň.

Čo by si odkázal iným handicapovaným, či dokonca tým, ktorí by chceli niečo podobné zažiť?
…že sa to dá absolvovať, ak človek odstráni bariéry v sebe! Obrazne povedané, ak dokáže prejsť cez 60 centimetrovú zárubňu 61 centimetrov širokým vozíkom. Je náročné prekonať túto púť pre zdravého človeka, a veľmi ťažké pre človeka na vozíku, ale odmenou za jej prekonanie je niečo, čo pretrvá na celý život… Oplatí sa to. Osobne by som každý týždeň vypravil na túto púť jedného vozíčkara, pre jeho vlastné bohaté prežitie, ale najmä pre to, ako veľa toho dokáže svojou prítomnosťou odovzdať ostatným pútnikom.